A S O C I Á L
Stručný pedagogický životopis
Narodil som sa 30. júna 1981 v Bardejove, v Československej socialistickej republike. Na úplný začiatok si, samozrejme, nepamätám, ale asi ako každý, aj ja som visel v útulnej kapse, v ktorej som mal príjemných 36 stupňov Celzia, keď ma z nej bez akéhokoľvek varovania vytiahli a teplota odrazu poklesla na arktických 20. A potom mnou začali lomcovať a strčili ma pod tečúcu vodu. Ten takzvaný dedičný hriech, s ktorým všetci údajne prichádzame na svet, je v skutočnosti obyčajný dedičný šok z 15-stupňového poklesu teploty, zemetrasenia a pokusu o utopenie. A hoci si na to žiadny človek nepamätá, keď sa ktorémukoľvek aj po sto rokoch zadívate uprene do očí, uvidíte zmätené vystrašené stvorenie, ktoré vôbec nevie, čo tu robí a prečo mu je takmer stále zima.

Prvý človek, ktorý ma videl, bol doktor Juraj Gerženi. Po krátkej kontrole kvality, ktorá pozostávala z napočítania dvadsiatich prstov, ma schválil ako dobrý výrobok vhodný na ďalšiu expedíciu a odovzdal ma novej majiteľke, istej Darine Šothovej, rodenej Bartekovej. Čerstvá mamička čoskoro zistila, že pre mňa nemá žiadne mlieko. Nedostatok prsnej potravy bezprostredne po pôrode je pomerne častý úkaz, dochádza k nemu v prípadoch, kedy je organizmus vyčerpaný po dlhom a náročnom pôrode špeciálneho génia, alebo keď tri týždne pred ním absolvuje štátnu skúšku z ekonómie. Keďže v mojom prípade išlo o obidva tieto prípady, mlieko do regálov nedorazilo ani na druhý deň. Našťastie si moja mama veľmi dôvtipne nepriplatila za samostatnú izbu, pretože to v tých časoch nebolo možné, ani keď bol váš otec členom Ústredného výboru, preto bola na izbe ďalšia mama, ktorá mala mlieka dostatok a tá sa ponúkla, že mi nejaké dá. Neviem, ako sa v tejto situácii malo postupovať oficiálne, napríklad po straníckej alebo nomenklatúrnej linke, ja som však moje prvé dni na planéte Zem strávil prisatý na štyri kozy. Nepatrné telesné zaváhanie mojej matky sa tak navždy zapísalo do najhlbších záhybov mojej DNA a 35 rokov po tomto zážitku mám rád všetko veľké a oválne: parené buchty, futbalové štadióny, svetlá na Porsche 911, gajdové mechy a polievkové naberačky.

Môj otec, Pavol Šoth, rodený Šoth, pri mojom narodení nebol. Nebol ani na chodbe pôrodnice a nebol ani v budove nemocnice. V tých časoch to nemalo tradíciu. Dnes sa otcovia dobíjajú do sály, aby svoju ženušku držali za ruku a platia horibilné sumy, aby sa mohli uprene pozerať do lekárových očí, ako sa tie uprene pozerajú do vagíny a keď sa obstetrik nesprávne pohne, hneď volajú redakciu hlavných televíznych správ. Nie, môj tatku sa venoval svojím neodkladným povinnostiam, konkrétne ligovému basketbalovému zápasu ako najlepší strelec Partizána Bardejov. Šport bol v tých časoch najsilnejšou nevojenskou zbraňou, ktorou bolo možné bojovať proti kapitalizmu a jeho poslednej zahnívajúcej fáze – imperializmu – a nejaký smiešny ambulantný zákrok nemohol odmontovať kanoniera z tímu, ktorý sa naňho spoliehal. Väčšina žien v pôrodnici mohla len snívať o takom manželovi. Bežní nešportoví otcovia totiž odprevadili tehuľku k hlavnému vchodu a následne zahájili trojdňový alkomaratón s každým, koho poznali aspoň po začiatočnom písmene krstného mena („Ti śi na V, ňe? Poc vipic.“). Viete, prečo rodičky zostávajú v nemocnici vždy ďalšie dva-tri dni po pôrode? Určite to nie je kvôli pozorovaniu novorodenca, je to nastavené tak, aby sa po prepustení mohli akurát zvítať s mramorovo bledými, ale šťastnými oteckami. Text z prepúšťacej správy: „Plač výrazný, pohyby hrudníka synchrónne, alárne pohyby nie sú, darca spermií pravdepodobne už naspäť z veľkého borovičkového okruhu, navrhujem prepustenie do domácej starostlivosti.“   

Ale ako som už napísal, na nič z toho si nepamätám. Nepamätám sa na svoje prvé bydlisko, ani kedy som sa presťahoval do druhého. Údajne som najprv býval u mojej starej mamy, pretože byt sa nedal kúpiť, muselo sa naň čakať v poradovníku ako na obličku. Na rozdiel od nevyhnutného orgánu sa však bytu človek väčšinou dočkal. Československá vláda mala eminentný záujem, aby každá mladá rodina dostala vlastné bývanie, aby v ňom mohla nasúložiť ďalšie a ďalšie deti, ktoré budú tvoriť a budovať najlepšie spoločenské zriadenie pod slnkom. Nepamätám sa ani na to, že som bol často chorý. Malý lezúň nevie povedať, čo mu je, nevie odovzdať svoju anamnézu, len plače a plače a prehrieva sa, tak šup doňho kilo penicilínu a dve kilá biseptolu. Za prvé dva roky života som vraj prehltol toľko liekov, že keď v roku 1986 vybuchol Černobyľ, ja som sa celý deň hral na pieskovisku a smial som sa trápnemu toxickému žiareniu do tváre. Bol som nezničiteľný. 

Darina Šothová a cumlík, na ktorý sa prilepila nejaká nečistota.

Pamätám sa však, ako som prvýkrát išiel do školy. Dostal som lavicu, do nej Maroša Marcinča a na ňu šlabikár, linajkový zošit, atramentové pero Centropen a ceruzku Koh-i-Noor HB. Už na druhý deň sme dostali domáce úlohy. Nechápal som, prečo musím do školy chodiť každý deň, čítať som vedel už rok predtým, moja najobľúbenejšia kniha bol Atlas sveta. Skúšal som protestovať. Nie nahlas, len tak nepriamo. Napríklad som si prestal písať poznámky. Súdružka učiteľka si môj gándhizmus všimla do piatich sekúnd: „Šoth, prečo si nepíšeš? Píš si, pozri, všetci si píšu, aj ty si budeš.“ Hrozivý tón hlasu ma síce okamžite prinútil uchopiť pero, ale presvedčivé to veľmi nebolo. Jediný dôvod písania je ten, že ďalších 25 ľudí v miestnosti to robí tiež? Prepáčte, to mi nebude stačiť. Samozrejme, všetko toto som si povedal v duchu, nevideli ste žiadne uvodzovky, že nie?    

Vôbec mi vadilo tých 25 ľudí. Bolo to príliš veľa života vo veľmi malej triede. Cez hodinu sa to ešte dalo vydržať, ale keď zazvonilo na prestávku, život sa rozpŕchol do uličiek medzi lavicami a koľkokrát o vás zavadil, alebo sa vám rovno prihovoril. To ma rozčuľovalo (Úprimne: Sralo ma to!). Drgol som Matúša Zajaca, ten narazil chrbtom do steny a podľa zákona zotrvačnosti o chvíľu aj temenom. Rozplakal sa a spadol na zem. Zľakol som sa, že som ho zabil. Ale nezabil. V iný deň som dáždnikom Dana Vyskoča trikrát udrel Dana Vyskoča po chrbte. Na koži sa mu z toho urobili škaredé modriny, tzv. basamuhy, videl som ich na vlastné oči, keď ich jeho otec prišiel ukázať môjmu otcovi. Musel som sľúbiť, že „už to viac neurobím“. Teraz mi napadlo, prečo mal šesťročný žiak dáždnik? Všetci sme vtedy nosili pršiplášte a tu zrazu sopliak s odporným buržoáznym doplnkom v našom krásnom jednotnom socializme. To má za to. Potom som do niekoho hodil mokrú špongiu na tabuľu. Lenže som ho netrafil. Huba sa rozcápala na stene a nechala po sebe ohromný fľak pripomínajúci nejakého vtáka padajúceho po zásahu guľkou. Taká holubica vojny. Voda čoskoro vyschla, no vták zostal. „Kto to urobil?“ „Šoth!“ Škola okamžite zatelefonovala do štátneho podniku Vodárne a kanalizácie, vtedajšieho zamestnávateľa môjho akiste pyšného otca, ten si musel vziať vedro, štetku a pol dňa dovolenky a poškodenú stenu uviesť do pôvodného stavu, čiže bez abstraktnej fresky. Takto to vtedy riešili komunisti. Zlatí.

A opäť som musel sľubovať. Hrozné, nemôžem nikoho drgať, mlátiť, ani nič hádzať. Načo som potom tu? Aby som sa učil vybrané slová po bé? Choďte s tým do biče, boboti! Nakoniec však 1. základná škola na Komenského ulici našla na mňa recept. Posadili ma k dievčaťu. A nie k hocijakému, ale k veľmi peknému a vyššiemu než ja. Veď sa aj volalo Adriana Veľká. Odvtedy som ani nepípol, z rebela bez príčiny sa stal plevel bez výčiny. Po šiestich rokoch života som tak dospel k dvom trvalým vedomostiam:

1. Ľudská existencia je nepríjemná, nepohodlná vec.
2. Vôbec nechcem drgať ani mlátiť dievčatá.    

Voľný čas po škole nebol o nič lepší. Behali sme po ulici, robili si prúty z takej prútovitej rastliny a šibali sa nimi. Po zvyšok dňa som sa hral so svojím genitálom. Nič vážne, len som si ho naťahoval a obzeral. Taká roztodivná časť tela, na to sa nechytal ani lakeť, ani palec na chodidle. V mojom prípade to bol tiež zdroj nesmierneho utrpenia. Zatiaľ čo si všetci moji kamaráti lámali ruky a nohy a dostávali otrasy mozgu, ja som to vždy schytal do gonády. Šmykli sa mi nohy na preliezke, už som bol rozkrokom na tyčke. Nebojte sa, poležal som si na chodníku desať minút vo fetálnej polohe a všetko bolo v poriadku. Potom sme hrali futbal a keď sa kopal priamy kop, ja som vždy stál v múre, pretože spoluhráči tvrdili, že som „dobrý v obrane“. Všetci si zakryli genitálnu oblasť, lenže ja som poznal porekadlo – chráň si genitálnu oblasť ako oko v hlave – tak som sa rozhodol chrániť si radšej to oko v hlave. Po priamom kope ma ihneď vystriedali. Do tretice som si v škole čítal nástenku na chodbe, zaujímavé informácie zo života iskier a pionierov. Keď som sa blížil k spodku nástenky, nechcelo sa mi čupnúť, tak som sa radšej doširoka rozkročil a čítal ďalej text pol metra nad zemou. Keď tu zrazu kopanec zozadu. Z fetálnej polohy som už len hmlisto zahliadol usmievajúceho sa Tibora Cingeľa. Moje detstvo bola jedna permanentná vazektómia.     

Do tretieho ročníka som nastúpil na inú školu, pretože moja mama prišla jedného dňa domov a povedala mi, že bola u lekára, ktorý jej dal zjesť takú zvláštnu tabletku a z nej budem mať onedlho brata. Minimálne do konca dňa som rozmýšľal, čo do tej tabletky dávajú. Asi veľa vitamínov. V každom prípade nám otec našiel väčší byt na opačnom konci mesta. V novej škole som mlátil Peťa Jančuša a Tibora Cingeľa za ten nástenkový incident, mňa zas mlátili Braňo Valek, Peťo Hudák a Maroš Litavec. Našli sme tu všetci optimálnu rovnováhu a štúdium nám ubiehalo jeden smútok. V šiestom ročníku mi predpísali dioptrické okuliare. Bol som nenásytným televíznym divákom a hráčom počítačových hier, tak som dostal, čo mi patrilo. Okuliare mi však zachránili život. Pred nimi som dostával nakladačku, po nich mi už len povedali: „Šoth, dole optiku!“ A nič neurobili, len sa tešili, že môžu niekomu povedať dole optiku. Po ôsmich rokoch bola škola hotová a ja som sa tešil na zaslúženú slobodu. „Čože? Ďalšia škola? Stredná? To znamená, že ani tá nie je posledná???“ Veru tak, onedlho som nastúpil na gymnázium. Bolo to zasa presne to isté, len s dvomi rozdielmi. Na gympli sa už nikto nemlátil a učitelia nám tu začali vykať. Okrem telocvikára. Ten nevykal a mňa konkrétne volal Ambróz. A zatiaľ čo som na základnej škole zbieral jednotky a dvojky, tu som na vysvedčení schytal dvakrát štvorku z matematiky a raz aj z fyziky. Biológia bola tradične za tri. Nútili ma robiť herbár, čo sa už načisto zbláznili? Aj túto prekážku som však preskočil, na záver som pekne posediačky vyrozprával niečo o Štúrovcoch, dobe medenej a vier Jahreszeiten a už-už som chcel oslavovať večnú spásu, keď mi niekoľko príbuzných nezávisle na sebe oznámilo, že gymnázium nepredstavuje dostatočné vzdelanie pre život („Martinku, gymnázium je hovno.“) a že musím ísť ešte na školu vysokú.

V súkromnom živote zatiaľ pribudli komplikovanejšie počítačové hry a dômyselnejšie naťahovanie genitálu.

Vysoká škola, v mojom prípade Ekonomická univerzita, je už trochu iné zariadenie, najmä veľmi veľké. Na základnej nás bolo 800, na gymnáziu 600, tu nás nasekali 10000. Všetci vám tu už nielen vykajú, ale oslovujú vás pán kolega. Napríklad: „Obávam sa, pán kolega, že prídete na opravný termín.“ „Pán kolega, aký je váš názor na vyššie zdaňovanie monopolov?“ „Ste v poriadku, pán kolega?“ (Potom, čo som zaspal na lavici.) Začalo sa mi tu páčiť až v treťom ročníku, keď som si našiel kamarátku, ktorá ma zasvätila do tajov výrobných kalkulácií a finančných analýz. . . a trochu mi ponaťahovala genitál, aby som ja už nemusel. Mala pravdu, samému sa mi už vôbec nechcelo. 50 skúšok som zložil asi na 150 pokusov a môj celkový priemer známok bol 2,54. Nie zlé, ak uvážite, že najhoršia známka bola trojka. 

Hotovo. Strávil som dokopy 18 rokov v pedagogickom procese slovenského školstva a moja recenzia je nasledovná: Mal som radšej zabiť Tibora Cingeľa, nedostal by som ani 10.  

Copyright © 2014-2064, Asocial Corporation. dezinfo@asocial.sk